Ostré ako britva

09.12.2012 13:46

 

Rád sa s Mau hrám. Ešte radšej však spím alebo len tak driemem a sledujem, čo sa okolo mňa deje. Vyznávam filozofiu „ Keď spím tak spím a keď sa hrám tak s plnou vervou.“ Kým som bol jediným kocúrom v tom mojom kráľovstve, tak som v zápale loviacej vášne nezaťahoval pazúriky. Hmm, krásne pevné a ostré ako britva. Neviem síce čo tá britva je, ale Mau ju často spomína.  Predstavujem si ju v tvare môjho najväčšieho a najostrejšieho pazúrika. Na jej bezsrstej labke sú škrabance krásne vidieť. Som na seba hrdý. Ale odbočil som. Pazúriky v pohotovosti sú potrebné. To vie predsa každé malé mača. Veď hra je príprava na život. Ako chytím myš, keď ju len láskyplne potľapkám mäkkými bruškami labiek? Už si viem predstaviť, ako by sa za brucho chytala až by padla mŕtva. No a to by nebola žiadna sranda. Bez loveckej vášne to nie je ono!

Mám moju Mau rád. Rád sa stúlim do jej náručia. Pripomína mi sladké detstvo, keď som sa takto túlil k svojej mame. Viem, že ma Mau ľúbi tiež. Napriek tomu, že ju učím byť dospelou mačkou, ktorá vie, čo chce a rešpektuje aj to, čo ja chcem. Nie som žiadna hračka na hranie. Rád sa pritúlim, ale som rád aj sám so svojimi mačacími snami. Z času na čas musím dať Mau výchovnú lekciu z mačacej etikety. To vtedy, keď nechce vidieť, že chcem mať pokoj. Ale začínam ju podozrievať, že ma už prekukla a že si zo mňa robí dobrý deň. To vtedy, keď sa ona chce hrať a ja nie. Už začína byť rýchlejšia. Pritom švihnutie mojej labky je bleskurýchle.

Jój, ale o to viac je zábava so staršou Mau-Mau. Ja to mama mojej Mau. Aj ja som mal svoju, ale neviem kde je. Keď je moja kamarátka preč, tak rád spím v posteli s Mau-Mau. Rada ma hladká. Rozpráva sa so mnou a túli sa ku mne. Páči sa mi to, ale len chvíľku.  Som predsa hrdý a nezávislý kocúr. Snažím sa naučiť Mau-Mau mačaciu reč, ale je to nepodarená žiačka. Nie a nie mi rozumieť a to používam úplne jednoduché a priamočiare prejavy. Veď uznajte. Švihám chvostom. Nič. Klopím uši a nasadzujem nahnevaný výraz do očí, celej tváre. Nič. Stále ma k sebe tlačí. Kladiem odpor objatiu. Nič. Vrčím. Vrčím a trhám sa preč. Syčím a ... nič. Keď nič nepomáha seknem po najbližšej časti  toho väzenia. „Á, víťazstvo, sláva! Som voľný!“ Mau-Mau ma okamžite púšťa s výkrikom „Aúúúú, prečo?“ Mau mi vtedy robí tlmočníka, ale Mau-mau má rýchlo zabúdajúcu pamäť. Znova a znova opakujeme prvú lekciu mačacej komunikácie.

To moja kamarátka robí iné pokroky. Až také rýchle, že hra na lov s ňou prestáva byť vzrušujúca. Uloviť tak veľkú mačku nie je jednoduché, ale uloviť ruku alebo nohu je hračka a zábava. Mau ju však kazí tým, že sa prestáva hrať v najlepšom. Schmatnem ju všetkými labami a ešte si ju pridržím zubami. Celým telom mi prebieha iskra loveckej vášne, ale cítim, že niečo nefunguje. Ulovená korisť má predsa kričať, pišťať a trhať sa preč. Moje pazúriky a zuby sú pripravené stisnúť silnejšie. Mau však nerobí nič. Nič!!! Je ticho a díva sa kdesi mimo. Čaká. Všetkými labami a pazúrikmi v pohotovosti zvieram jej končatinu a chcem kopať a trhať. Vrčím a som aj zmätený. To ticho je zas jej reč. Signál, že hra sa skončila.

Kde sa naučila, že mŕtvu obeť už netreba loviť? To už nie je zábava. Vŕŕŕ! Mau čaká, kým vášeň ustúpi. Nakoniec ju s predstieraným nezáujmom pustím. Snažím sa zachovať si tvár a odchádzam s vysoko zdvihnutou hlavou, ale po očku ju sledujem. Mau ma nechá odísť a líže si rany. Ha! Predsa som niečo dosiahol. Škoda, že už za mnou nenaťahuje ruku. Som pripravený na ďalší neľútostný boj. 

Kontakt

Helena Jakubčíková dona Sandtnera 13
Pezinok
helacat@gmail.com